CÉDROVÉ ÚDOLIE

rázovitá dedinka Bcharé v Cédrovom údolí

zabíjačka priamo pred našimi očami

Ktorý kúsok mäska si prosíte? Zaručene čerstvé...

"KRESŤANIA Z CÉDROVÉHO ÚDOLIA"

V Libanone žije až 35 percent kresťanov, čo predstavuje najvyššie číslo zo všetkých krajín Blízkeho Východu.

Domáci kresťania, ktorí tu prevládajú, sa nazývajú maroniti. Ich otcom bol Marin, rodák zo Sýrie. Sú to takí súdržní vlastenci, a aj vďaka tomu o cirkvi maronitov sa naozaj dá povedať, že na území Libanonu prežila celých 2000 rokov. Silne odolávala vplyvu mohamedánov, ale aj nepriaznivému vplyvu byzantskej cirkvi. Spočiatku boli maroniti súčasťou tejto východnej cirkvi, ale keď videli, ako sa byzantská cirkev ľahko spája s vrchnosťou a žiada od nich stále vyššie dane, vtedy sa stiahli do hôr. A keď do krajiny prišli križiaci, spojili sa s nimi a odvtedy sú súčasťou západnej katolíckej cirkvi, i keď priebeh svätej omše majú vlastný.

Maroniti, podobne ako všetky ostatné žijúce náboženské skupiny v Libanone – drúzovia, suniti a šiiti majú vlastnú armádu. Pre nás, ktorí sme skôr svedkami spájania a zjednocovania, je to nepochopiteľný jav. Na všetko sa však nedá hľadieť logikou Bruselu. Ani Európa nemôže byť zjednotená do takej miery, že stratíme všetci svoju národnosť, vlastné záujmy, keďže toto sa v nás formovalo celé stáročia. Nie je možná zjednotená Európa, kde budeme všetci hovoriť anglicky, mať rovnaké peniaze a všetci zmýšľať rovnako.

A toto nie je možné ani v Libanone. Tu je náboženstvo takou dištinktívnou známkou, ktorá označuje, oddeľuje. Na Blízkom Východe nemožno povedať: „Ja nemám nijaké náboženstvo.“ Keby ste tak povedali, nepatrili by ste nikde. Niekde však patriť musíte. I keby ste nechodili ani do kostola, ani do mešity, nejaké vierovyznanie musíte mať. Tu je náboženstvo takým identifikačným znakom ako inde farba kože.

Okrem kresťanov - maronitov sú tu tiež menšinové komunity rímskych i gréckych katolíkov i pravoslávnych, ktorých viac nájdeme na pobreží Stredozemného mora. Avšak zovšeobecňovať sa to nedá. Čo však v Libanone platí, je to, že kresťania, ktorí nie sú maronitmi, sú tu takými outsidermi. Akoby neboli Libanončanmi. To je taká maronitská „vlastenecká“ črta.

Kresťania sú v Libanone najsilnejšou ekonomickou zložkou. Ale či aj ich morálne korene siahajú až tak hlboko, to je otázka. Majetok vždy dokáže s človekom zamávať. Iní, hoci sú chudobnejší, žijú tu lepší život ako mnohí kresťania. Podľa prirodzených mravných zásad. Z toho vyplývajú aj pre nás otázky pre spytovanie svedomia.

veterán na cestách

Mnohí maroniti nežijú v Libanone, ale na Západe. Pre svoju priebojnosť sú tu veľmi úspešní. Z času na čas prichádzajú domov, prípadne posielajú svojim rodinám peniaze, za ktoré sa potom stavajú pekné domy s červenými strechami a nespočetné kostoly.
Tých je v krajine veľmi veľa. Je to spôsobené i tým, že keď jedna rodina postaví kostol, hneď je pripravený sused, aby postavil ešte krajší a honosnejší. Niektoré kostoly tu teda vznikli zo vzájomnej rivality domácich.

červená strecha Kostola svätého Sábu v Bcharré

vchod do tohto maronitského kostola

V horách Cédrového údolia žijú čisto kresťanské komunity. Na Blízkom Východe je málo takých oblastí, kde by žili iba kresťania. Libanon ich má niekoľko. Zaujímavým fenoménom týchto oblastí je, že z týchto kresťanov chodí do kostola 100 percent. Úplne všetci.

Niekedy sa zdá, akoby do týchto horských oblastí noha moslima ani nevkročila. Pritom moslimovia sa veľmi snažili dostať i sem. Ale súdržné domorodé obyvateľstvo sa vždy chránilo, aby sa ani kúsok ich územia nedostal do rúk moslimov. Pozemky tak predával vždy len maronita maronitovi, prinajhoršom kresťanovi inej komunity. Ale moslimovi v žiadnom prípade. Preto v horách Cédrového údolia nieto jediného minaretu.

Ešte i dnes nájdeme v libanonských horách kaplnky, kde ľudia už stáročia pred nami vyhľadávali ticho, samotu, bližšiu prítomnosť Boha. K mnohým z nich sa nedá dostať inak ako po lanách s pomocou skôb – treba teda mať i isté horolezecké základy.

POVESTNÉ LIBANONSKÉ CÉDRE

Cédrové údolie už vo svojom názve nesie informáciu, že na tomto území rastú vzácne povestné libanonské cédre. Dnes sú prísne zákonom chránené, zrejme je však už neskoro. Výrubmi lesov sa ich zničilo príliš veľa. Najstarší céder tejto lokality má odhadom 3000 rokov.

Na svete sú štyri typy cédrov, ktoré rastú na rôznych lokalitách vo svete – v Spojených štátoch, na Novom Zélande, na Cypre a v Libanone.

Libanonský céder potrebuje pre svoj optimálny rast nadmorskú výšku 1600-1800 metrov. Je zaujímavé, že v paralelnom pohorí Antilibanonu céder nerastie, hoci nadmorská výška by mu to umožňovala. Podnebie pohoria Antilibanon je suchšie, čo cédru vyhovuje menej.

cédre

detail cédrovej vetvičky

Keď je libanonský céder mladý, vyzerá ako taká pekná jedlička – typický vianočný stromček – keď vyrastie, jeho vodorovné konáre sa umenšia. Podobne ako u človeka.

Egypťania ako prví začali využívať kvalitné pevné drevo libanonských cédrov. Tak vznikol prístav Byblos, odkiaľ sa drevo loďami prevážalo do Egypta. Podobne kráľ Šalamún kupoval vzácne cédrové drevo na stavbu Jeruzalemského chrámu.

suvenír zo vzácneho cédrového dreva

Ľudia žijúci v horách sú tvrdší ako tí žijúci niekde na pobreží. Ani život tu nie je jednoduchý, lebo úrodnej pôdy v horských oblastiach je málo. Do istej nadmorskej výšky tu možno pestovať ovocie i zeleninu. Olivy z tohto regiónu – tzv. sýrske olivy poskytujú veľmi kvalitný olej, lebo obsahujú zvláštne enzýmy, čím sa odlišujú od európskych olejov.

Teda tí, ktorí sa chcú venovať poľnohospodárstvu alebo miestnemu obchodu či službám, môžu ostať pracovať tu. Avšak tí, predovšetkým mladí ľudia, ktorí majú iné pracovné zameranie, musia zamieriť do Bejrútu alebo libanonského Tripolisu.

radikálne omladzovanie olív

O Libanone sa hovorí, že v lete sa pri mori môžete kúpať a v horách sa môžete lyžovať. Celkovo sa v Libanone nachádza päť lyžiarskych stredísk, čo je na Blízkom Východe veľmi vzácne. Samozrejme, že tieto strediská nemožno porovnávať s vysokohorskými strediskami vo svete, a ani na Slovensku nie.

DEDINY CÉDROVÉHO ÚDOLIA:

Beka´Kafra, odkiaľ pochádzal svätý Charbel. (viac o svätom Charbelovi pozri tu) Je to najvyššie položená dedina v Libanone. Leží vo výške okolo 1650 metrov.

Už spomínaná horská dedinka Bcharré - odtiaľto pochádzal i kresťanský esejista a filozof Chalíl Džibrán. Jeho najznámejšie dielo je kniha Prorok.

Jeho eseje sú zaujímavé. Pre ilustráciu: jedna z nich hovorí o tom, ako Ježiša pozvali na svadbu. Ježiš však neprišiel, lebo ako podmienku svojej prítomnosti dal výzvu k vnútornej premene pozývajúceho. Ten, ktorý ho pozval, sa však chcel ním len popýšiť pred ostatnými, ale zmeny v sebe robiť nemienil. My, ľudia, radi robíme na sebe len také kozmetické zmeny. Nechápeme radikálnosť evanjelia.

Ďalšia Džibránova esej opisuje Lazára, ktorý nostalgicky spomína na čas, kedy bol po smrti v hrobe – teda vo večnosti. Návrat na zem, vzkriesenie k životu je preňho niečo, čo by hneď zamenil za návrat k večnosti.

zima - symbol smrti

jar - symbol nového života